Jozef Horák: Kremnický zlatý človek


Anketa

Mapa stránok
 

Valid XHTML 1.0 Transitional

Valid CSS!

[Valid RSS]

späť

1. úryvok  /  2. úryvok



1. úryvok — rozhovor Krmeša s kupcom Hildebrandom:
 
  Ťažko mu bolo vydržať tých niekoľko dní, kým došli k nemu zdola od beňadického kláštora kupci, čo skupovali všetko, čo lovci ulovili a ponúkali na predaj. I Krmeš mal mnoho koží kuních, zajačích, koží ostrovidov, tri medvedie. — No veľa toho bol nalovil cez zimu, keď sú zvery odiate vzácnym rúchom, za ktoré kupci dávajú mnoho soli, nástrojov i látku na odev, zbrane i všetko, čo tu v tomto stratenom svete rodiny potrebujú.
  — Dobre sa vám darili lovy, Krmeš, — chválil a usmieval sa spokojne kupec Hildebrand, ktorý pravidelne navštevoval Krmešovu rodinu.
  — Neuhodí vždy taká zima. I zveri bolo i oko slúžilo a ruka po­slúchala.
  — No aj synovia ti dorástli, pomôžu, — dodal kupec.
  — Pravdu hovoríš, i dievčatá narábajú zručne zbraňou.
  — No, nech ťa vždy sprevádza šťastie, Krmeš, lebo keď ty máš, aj my máme, — hovoril kupec zrejme spokojný s obchodom.
  Odrazu Krmeš len stíšil hlas a dôverne sa naklonil ku kupcovi:
  — Počuj, chcel by som sa ťa na niečo opýtať.
  Kupec pozrel udivený na Krmeša.
  Krmeš si toho nevšímal, vybral kožený váčok, siahol do neho, vybral niekoľko ligotavých zŕn a položil si ich na dlaň. V žiari slnca akoby boli horeli.
  — Pozri! — povedal krátko.
  Kupec sa sklonil nižšie, oči mu zasvietili ako vlkovi. Ani na chvíľku nebol v rozpakoch, poznal na prvý pohľad zlato.
  — Zlato, Krmeš, — povedal potichu. — Kde si ho vzal?
  Krmeš nehovoril hneď, hľadel na zlaté zrnká, akoby bol stratil reč.
  — Kde som vzal, tam som vzal. Len som chcel mať istotu, či je to naozaj zlatý kov.
  — Je, Krmeš. Za tie zrnká mohol by som ti nechať polovičku tovaru, ktorý mi ostal.
  Ale Krmeš pokrútil hlavou.
  — Nedám! — povedal vážne a pevne.
  Kupec ešte chvíľu mlčal a čakal, či si to snáď lovec nerozmyslí, a keď Krmeš nedával najavo, že by chcel zameniť zlaté zrná, znovu prehovoril.
  — Počúvaj, Krmeš, čo ti poviem. Nie mi je známe, ako si sa dostal k vzácnym zrnám, tvoja vec je to, jednako, daj si pozor, lebo zlato nie je ako zver, ktorú si doteraz lovil. Za zlatom prichodia ľudia ako šialení a idú všelijakí. Po zlate túži kráľ i kniežatá a toto tu všetko je kráľovo. Ak si našiel zrnká niekde na tejto pôde, potom nie sú tvoje, ale kráľove. Ja nezradím. Viem, že raz budeš zrnká meniť za tovar, lebo načože by ti boli? Ich ligot ťa ani nenasýti, ani nezaodeje, ani neozbrojí. Potom, ak sa rozhodneš meniť, obráť sa na mňa, dávno sa poznáme, neoklamem ťa.
  Krmeš teraz pozorne počúval kupca Hildebranda, naozaj sa s ním dávno poznal.
  Jeho slová mu vniesli ešte väčší nepokoj do srdca. Teda so zlatom je nie taká jednoduchá vec ako so zverou? Nie je toho, kto ho nájde, ale kráľovo. Krmeš nevie, kde je kráľ a aký je, počul častejšie o beňadických mníchoch a vída tuto kupca Hildebranda. Ale kupcove slová mu nedali pokoj, neustále, i potom, keď odišiel, zvonili mu pri uchu takouto melódiou:
  „Zlato nie je tvoje, ale kráľovo!“
 
Jozef Horák: Kremnický zlatý človek. Mladé letá, Bratislava 1959.
Na stránkach Virtuálnej Kremnice publikované so súhlasom dedičov autorských práv.
 
hore


posledná aktualizácia: 09.11.2016

© ED 2006 - 2009