Vladimír Ferko: Žltý diabol, žltý boh

  V celom mincovníctve vládne stredoveký chaos - mince razia jednotlivé kniežatá, ba aj grófi i abatyše, pravda, s obmedzenou platnosťou. Trvalými platidlami ostáva florén, kremnický dukát a zlatá kolínska marka.

  Zlaté a strieborné peniaze sa hodnotili podľa toho, či mali pravú striž a pravé zrno. Striž znamenala celkovú hmotnosť mince a zrno celkovú hmotnosť zlata či striebra obsiahnutého v minci. Pri kremnických dukátoch sa striž takmer rovnala zrnu a táto po stáročia udržiavaná čistota kovu robila dukátom dobré meno po celej Európe.

  Dukáty samy však nemohli stačiť rozmáhajúcemu sa obchodu. Spod razidiel minciarov sa kotúľajú aj štvrťdukáty, dvojdukáty i päťnásobné dukáty, zlaté toliarové mince, dukáty Mateja II., Ferdinanda II. Roku 1738 prerazili kremnickí minciari zlaté portugalské cruzados a španielske haroliner, lebo nevyhovovalo prísnym kremnickým dukátovým normám.

  Kremnické dukáty sa vyznačovali krásnou žltou farbou - bolo to výrobné tajomstvo starej minciarskej rodiny, naozaj vzrušujúce, veď za krátku štvrťhodinku vedeli aj na tisíckach dukátov dokonale zvýrazniť krásnu farbu zlata. Skutočnou raritou kremnických minciarov je vyrazenie tisícnásobného dukátu pre Máriu Teréziu. Tento tri a pol kilogramu ťažký suvenír mienil panovníčke podarovať poľný maršal a palatín, pán bojnického panstva Ján Pálffy. Nevedno, či unikátny dukát naozaj zle vyrazili, alebo poľný maršal a stratég usúdil, že by nepriniesol očakávané úroky, lebo roku 1745 ho vrátil do Kremnice.

  Kremnické dukáty sa razili nepretržite od roku 1330 do roku 1881, teda päť a pol storočia, a natrvalo patria do piatej svetovej zlatej meny. Neskôr existovali už len pokusy nadviazať na zlatú tradíciu kremnického mincovníctva.

  Hlavným zázemím nesporných hospodárskych aj politických úspechov uhorských Anjouovcov bolo Slovensko, ktoré v tých časoch prežívalo svoj zlatý a strieborný rozkvet.

  Veď ročná produkcia zlata tu dosahovala tisíc kilogramov, striebra sa vyťažilo desaťtisíc kilogramov. Je to až neuveriteľné, ale je to tak — Slovensko tých čias sa podieľalo na svetovej produkcii zlata jednou tretinou a na produkcii striebra dokonca celou polovicou.

  Pravda, na tejto produkcii mala výrazný podiel zlatá Kremnica a strieborná Banská Štiavnica. Karol Róbert povýšil niekdajšiu banícku osadu zvanú Cremnychbana na slobodné kráľovské mesto. Ak si k tomu primyslíme chýry o bohatých novoobjavených náleziskách zlata v potoku Kremnička a v Kremnických vrchoch, pochopíme, prečo sa do mesta priam hrnuli kolonisti, „hostia“. V polovici štrnásteho storočia hučalo už v Kremnici tridsať mlynov drviacich zlatú rudu, dymilo v nej šesť zlatých hút, v ktorých sa zlato tavilo. O sto rokov neskôr to už bolo štyridsať mlynov a dvanásť hút.

  Po stáročia fárali zlatí a strieborní baníci. Pri sporom svetle kahancov, naplnených psím tukom, rúbali zlaté žily, na ktorých sa jagali kvapky zlatej rosy, zavše ich uviazali na koniec dlhej tyče a tak vypaľovali plyny - hop, hop, hop! - kričievali pred odstreľovaním, aby neporanili permoníka alebo dobré biele žienky, aby si nepohnevali baniarikov, ktorí by mohli stiahnuť kusy zlata a zahatať cestu k nemu.

  Pravdu povediac, baníci vychádzali lepšie s divožienkami, permoníkmi, či dobro-zlou Runou, aj keď nejeden už v mladých rokoch prišiel o zdravie, o ruku, o nohu, ba aj o život, veď banícka práca patrila vždy medzi najnebezpečnejšie. Pod kremnickým Šturcom ostalo naveky 313 či 316 baníkov.

  Po celý stredovek trvala v Uhorsku honba za zlatom.

  Zlato a striebro.

  Pre ne premyli ryžiari na Slovensku a v Čechách celé vrchy piesku a štrku, prevŕtali podzemie Jílového, Příbramu, Kutnej Hory, Jáchymova, Štiavnice a Kremnice, prerúbali šestnásť kilometrov dlhú odvodňovaciu štôlňu, ktorou vyviedli podzemné vody do Hrona, a tak kremnické zlaté bane navždy zbavili vodného nebezpečenstva.

  Stáročia plynuli, zlata a striebra ubúdalo. A keď ťažba klesla pod hranicu rentability, začalo sa uvažovať o tom, že bane zatvoria. Neskôr fárali aj kremnickí zlatí baníci posledný raz. Stalo sa to pätnásteho decembra 1970, keď výťah vyviezol na povrch posledný vozík zlatej rudy, posledné tri gramy zlata po takmer sedemstoročnej nepretržitej ťažbe.