Jozef Horák: Kremnický zlatý človek

  Raz v noci, keď bola krásna mesačná pohoda, strážil starý Krmeš svoju zlatú skrýšu. Sedel na vylámanom skálí a díval sa dolu do doliny. Chvíľami mu hlava klesala, driemoty sa lepili na neho, sny sadali na oči. Vzápätí sa strhával, lebo sa mu zazdalo, akoby sa niekto prekrádal popri ňom do zlatej jaskyne, ktorú strážil.

  Chýlilo sa k polnoci, keď mu zasa oči ušli. Možno aj zaspal, ale sa zasa strhol. Otvoril oči a začal si ich pretierať.

  Utieral, pretieral i preto, aby zahnal sny, i preto, aby sa presvedčil, že naozaj sa mu nesníva, ale to, čo vidí, je skutočnosťou.

  Pred ním na mohutnom balvane sedel človek.

  Ale aký človek?!

  Obrovský chlap, ktorému by bol aj vysoký Krmeš sotva do pol pása dosiahol. Bol to obor a telo jeho nebolo z mäsa a krvi, ale z číreho zlata. Ako ho mesačné svetlo oblievalo, menil sa neustále, len čo urobil najmenší pohyb. Krmeš ostal sedieť, lebo aj keby bol vstal, iste by si bol sadol alebo spadol od ľaku. Rukami sa podopieral o skalu, vyjavenými očami sa díval, díval na čudno-strašné zjavenie, sediace naproti nemu.

  Odrazu zlatý neznámy obrátil hlavu a zahľadel sa na Krmeša.

  — Po čo si prišiel, Krmeš, na tieto miesta? — prehovoril zlatý človek zlatým hlasom. A v tom jeho hlase napodiv nebolo nič strašného. Naopak, Krmešovi sa pozdávalo, že znie akosi plačlivo, ľútostivo, akoby lovcovi skôr vyčítal, než sa ho opytoval. To Krmeša posmelilo, zdvihol hlavu a pozrel zlatému človeku priamo do zlatých očí.

  — Za zlatom som došiel, — povedal smelo.

  — Načo ti zlato?

  — Načo? — usmial sa Krmeš. — Zlato je nad všetko, dostaneš zaň, čo si duša zažiada — poživeň, odev, nástroje, pohodlie, vážnosť, všetko, čo chceš.

  Zlatý človek akoby bol premýšľal o Krmešových rečiach.

  — Vieš, kto som? — obrátil odrazu reč.

  — Nie, — povedal Krmeš.

  — Kovovlad. Kráľ, ale moje kráľovstvo je pod zemou. Vládnem tam všetkému, skalám i zlatu, striebru i železu i všetkým kovom.

  — Možno, — priznával i pochyboval Krmeš. — A čo chceš odo mňa?

  — Pokoj. Nemám pokoja, — odrazu sa zdvihol a naklonil nad Krmeša, že cítil, ako z neho dýcha chlad a bezduchý kov.

  — Prečo nemáš pokoja? Kto ti ho berie?

  — Vy! Vy mi ho beriete, čo ste sa na tomto mieste usadili. Rúbete skaly, lámete bralá, pálite ohňom, trháte vodou. To ruší môj pokoj.

  — Čo robiť? Tak sa kov dobýva.

  — Dám vám kovu, — povedal odrazu zlatý človek, — a vy dajte pokoj. Dám ti železa, medi, olova, koľko chceš.

  V Krmešovi sa rozbúrila krv.

  — Železo nepotrebujem, ani olovo, ani meď. Daj zlata!

  Zlatý človek znovu akoby bol zaváhal. Potom sa náhle rozhodol.

  — Dobre. Ak dáte pokoj, dám!

  — Čo máme robiť?

  — Prestaňte kopať a lámať skaly. Zlato bude na tráve každé ráno namiesto rosy. Môžete ho zbierať a nazbierať, koľko budete potrebovať.

  Krmeš aj veril, aj neveril.

  — Keď sa ukáže na tráve prvá zlatá rosa, prestaneme kopať, — rozhodol sa.

  — Platí, — pristal zlatý človek.

  Viac už nehovoril; vstal, poobzeral sa po okolí a potom sa bez slova dal kráčať hore dolinou. Mesiac matne osvetľoval jeho obrovskú zlatú postavu. Krmešovi sa zdalo, že ako sa od neho vzďaľuje, stráca sa, ubúda jej, mizne, až sa celkom stratila.

  Len teraz sa navalil na lovca ozajstný strach. Vstal a ako bez duše utekal domov.

  Toho rána sa ľudia prebúdzali s nemalým úžasom na tvárach. Na tráve, na kriakoch, na všelijakých bylinách, všade, kde kedysi bývala rosa, ligotalo sa zlato.